Monografia sa zaoberá doposiaľ málo preskúmanou problematikou prístupu Juhoslávie k dianiu v Československu v rokoch 1968-1969. V širších súvislostiach detailne analyzuje nielen bilaterálne kontakty medzi Prahou a Belehradom, ale aj vtedajšie väzby Titovho režimu a Sovietskeho zväzu. Spolupráca s Moskvou totiž výrazne ovplyvňovala pomer Juhoslávie k pražskej jari. Výklad , chronologicky ohraničený januárom 1968 a septembrom 1969, sa podrobne venuje vývoju prístupu jednotlivých prúdov pôsobiacich v rámci juhoslovanskej mocenskej elity k reformám vykonávaným v poludňajšom Česko. Všíma si vplyv obrodného procesu na dianie v Juhoslávii. Obšírne sa tiež zaoberá aktivitou niekoľkých vysokých československých štátnych činiteľov (oi. Jiřího Hájka a Oty Šika), ktorí sa bezprostredne po 21. auguste pokúšali v Belehrade vytvoriť zárodočné jadro exilu.