Kritika praktického rozumu (1788) predstavuje Kantovo najdôležitejšie dielo venované praktickej filozofii, ktoré v úplnosti predkladá teóriu morálneho zákona a predkladá jadro Kantom reformovaného pojmu metafyziky, na ktorý nadviazala generácia tzv. nemeckého idealizmu.

Ako sa Kritika čistého rozumu (1781, 17872) podľa Kanta týkala rozumu vo vzťahu k prírode, zaoberá sa Kritika praktického rozumu (1788) rozumom vo vzťahu k druhej predmetnej oblasti, totiž k oblasti slobody. Predstavuje Kantovo najdôležitejšie dielo venované praktickej filozofii, ktoré v úplnosti predkladá teóriu morálneho zákona známu už zo Základov metafyziky mravov (1785). Obsahuje však aj Kantovu definitívnu odpoveď na otázku metafyziky. Zatiaľ čo pojmy Boha a nesmrteľnosti duše zostávajú ako obyčajné idey na poli teoretického rozumu bez opory, získavajú skrze pojem slobody preukázaný existenciou morálneho zákona „stálosť a objektívnu realitu, tj ich možnosť je dokazovaná tým, že sloboda je skutočná, pretože táto idea sa vyjavuje prostredníctvom morálneho zákona". Kritika praktického rozumu takto predkladá jadro Kantom reformovaného pojmu metafyziky, na ktorý nadviazala generácia tzv. nemeckého idealizmu.