Pociťovali sme, že vstupujeme do výsostného revíru, a tešili sa, že dostaneme odpovede na vtieravé a intímne otázky ľudského bytia. Poznávanie činnosti mozgu bolo jednou z nich. Bolo nápadné, že sme od našich učiteľov nikdy nepočuli slovo duše. Do sýtosti sa hovorilo o pamäti, vedomí av dobe uctievania učenia IP Pavlova o vyššej nervovej činnosti. Najmilovanejší učitelia nás nevtieravo viedli k rešpektu k ľudskej jedinečnosti, dôstojnosti ak súciteniu s bolesťou. Skôr sme vytušili, než spoznávali, že svoje konanie podriaďujú "niečomu". Snáď sa "to" hanblili vysloviť, aby to nerozfúkli.
Vyzvať skupinu lekárov, aby sa vlámali do "svojho", do toho, čo majú skryté "vnútri", bolo opovážlivé. Veľa z nich tak urobilo.
Pochopili, že slovo "duša" je v našom poňatí zástupka. Inak metafora, ak chcete.