Dvanásť nových piesní plus jedno S + Š ohliadnutie. Po platinovou doskou dekorovanom albume Mohlo by to byť nebo... prichádza Michal Prokop s novinkou. Jej názov je na prvý pohľad nezvyčajný, rovnako ako k antike odkazujúcej grafiky Karola Halouna a Luďka Kubíka, ale po počúvaní titulnej pesničky je jasno. Hudobnicky trojgeneračnou kapelou Framus Five podporovaný spevák zostal verný jedinečnej rockovej muzike aj kvalitným textom o nás pre nás. Jeho koncerty sú úspešne dôveryhodným mixom staršieho i nového repertoáru v elektrickej i akustickej podobe, jeho kapela sa premenila na viac než len dokonalých sprevádzačov, pretože tiež na častých spoluautorov piesní. Muziku dodal trikrát Prokop sám, zásadne prispeli klávesista Andy Čermák, gitarista Pavel Marcel a basák Zdeněk Wimpy Tichota. Spoločne s osvedčenými textármi Michalom Bulírom, Martinom Nemcom, Jánom Lacinom alebo Tomášom Rorečkom vznikla sada 12 skladieb, od bluesového pesničkárstva s fúkacou harmonikou cez hutnú južanskú gitarovku až po drámu s organom pána Hammonda, to všetko s organom pána Hammonda. Od vstupného singlu A predsa ráno až po záverečné bilančné Vyrovnanie je to skutočný album vo chvíli, keď sa na túto tému mnohí nehrajú s tým, že jeden piesňový výstrel stačí. Parádnym bonusom je trinástej Dovidenia, šesťdesiatková Šlitrova melódia a Suchého text v Prokopovej prekvapivej úprave. Ale žiadny prehnaný sentiment sa nekoná: Ostraka je našou nejednoduchou dobou miestami vážny, občas s vítaným nadhľadom podaný, vždy energický kus muziky silne okysličenej kapely a speváka, ktorého 78 rokov vskutku nie je žiadny vek. Hovoriť o albume roka je v apríli zložité, ale je vysoko pravdepodobné, že ešte v decembri o ňom právom pôjde reč – vskutku stojí za to.
Tracklist: A predsa ráno / Bezvetrie / Minuli sme sa vo sne / Hollywood / Ešte pár fotiek / Na ceste / Blues o prázdnom sedle / Ostraka / V nákupáku / Sejmi / Vážený pane / Vyrovnanie / Dovidenia