Neúplné alebo zmiešané rodiny, obvykle vnímané ako problém, sprievodný jav zásadných sociálnych premien či dokonca kríza spoločnosti 20. a 21. storočia, nie sú v dejinách európskeho obyvateľstva ničím novým. Vysoká úmrtnosť ľudí v produktívnom veku a nové sobáše vdovcov a vdov mali v minulých storočiach podobný efekt ako dnešná rozvodovosť. Predčasný rozpad rodiny, hoci mohol byť pre svojich aktérov bolestný, bol na konci 18. av prvej polovici 19. storočia úplne obvyklou životnou skúsenosťou. Maloleté deti veľmi často žili iba s jedným z rodičov, často zdieľali domácnosť s macochou alebo otčimom a niekedy aj s nevlastnými súrodencami.
Obraz siroty bol v európskej mentalite pevne zakotvený ako prototyp hodného chudobného, ktorý si zaslúži všetku starostlivosť a podporu. Dieťa bez rodiny vždy priťahovalo pozornosť a jeho situácia vyvolávala emócie. Spoločenský diskurz pracoval aj so stereotypom chudobnej vdovy, ktorý spôsoboval, že ovdovelé ženy vždy požívali viac výhod a budili viac záujmu ako osamelí vdovci. Vysoký morálny status a hodnoty, ktoré sa vdovám a sirôtkom prisudzovali v súlade s poňatím kresťanských cností, ale kontrastovali s bežnou životnou realitou. Ovdovenie a osirenie sú fenomény, ktoré zásadne ovplyvňovali životy jednotlivcov a podobu rodinných štruktúr v minulosti.