Kniha sa pokúša postrehnúť a dať plastický živý príbeh vnútornému životu i osudu, nám dnes na prvý pohľad možno vzdialeného stredovekého človeka, Jeronýma z Prahy a predstaviť jeho duševný svet a životný zápas v myšlienkovej klíme svojej doby majúcej počuteľné ozveny až do súčasnosti. Od jeho násilnej smrti (30. 5. 1416) uplynulo práve tento rok 600 rokov. Stihol ho rovnaký osud ako jeho staršieho a známejšieho priateľa Jána Husa, v ktorého tieni zostal "ako ten druhý" skrytý nánosmi histórie. Podobný osud ho stihol symbolicky aj tento rok, kedy bol vo verejnom priestore zatienený pripomínaním si výročia 700 rokov od narodenia rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. Myslím, že osoba, život i posolstvo pražského rodáka Jeronýma je nemenej, či možno ešte viac hovoriacej k dnešnej dobe.

Hieroným bol vo svojej dobe všeobecne uznávaným európskym vzdelanom, ktorý sa aktívne zúčastnil filozofického i politického života svojej doby, zápasu českých reformných majstrov univerzity pražskej i vysokej európskej politiky a diplomacie. Ako prvý sa pokúsil formulovať čo je české národné spoločenstvo, a tak ho môžeme právom nazývať prvým českým vlastencom, nebol teológom, ako jeho kolega Hus a ostatní vodcovia českej reformácie, nestránil sa životu vo všetkých jeho podobách, ale ako milovník hudby, spevák aj obdivovateľ krásy žien, bol filozofom v pravom slova zmysle. Kniha je oživením nikým neschváleného životného príbehu filozofa, ktorý sa aktívne zapojil do verejného života, konfrontovaný s vládnucimi konceptmi a dogmami svojej doby, z ktorých boli odvodené mocenské štruktúry vtedajšej stredovekej Európy, ktoré neváhal podrobovať kritickému filozofickému skúmaniu, čo ich doviedol. Jeho skonom ako by v Čechách začalo obdobie tehotného nepokoja pred búrkou.

Kniha si nekladie za cieľ priniesť nejaké nové historické fakty, ale skôr pokúsiť sa dať ľudskú tvár skúsenostnému rozjímaniu nad osobitosťou Jeronýmovej a komunikovať hlas jeho duše dnešnému čitateľovi oslovujúcim spôsobom pri pripomienke 600 rokov od jeho skonu.