Walter Schuck sa nadchol pre lietanie už v ranom mladosti. V 16 rokoch sa prihlásil do luftwaffe, kde absolvoval základný pilotný výcvik a výcvik stíhacích pilotov. Potom bol so svojou jednotkou nasadený na rôznych miestach v Nemecku, Francúzsku, Poľsku, Holandsku a Dánsku. V decembri bol prevelený do Bodö v Nórsku. Jeho strmá kariéra stíhača ale začína až začiatkom roku 1942, kedy bola jeho jednotka preložená do Petsama v severnom Fínsku. Tam docielil svoj prvý zostrel a čoskoro sa stal nočnou morou sovietskeho letectva pri Severnom ľadovom oceáne. Postupne bol povýšený až na nadporučíka. Začiatkom marca 1945 bol prevelený do novej stíhacej letky vybavenej prúdovými lietadlami Me 262. Hneď pri svojom prvom bojovom lete s týmto strojom zostrelil dva spojenecké lietadlá. Avšak nedostihnuteľný je jeho výkon z 10. apríla 1945, kedy pri jedinom vzlete zostrelil štyri bombardéry B-17. Krátko potom bol zasiahnutý jedným sprievodným stíhačom. Musel zoskočiť padákom a bol zranený. Tým sa pre neho po viac ako 500 bojových rokoch a 206 potvrdených zostreloch vojna skončila. Autorovi nejde v tejto autobiografii o nejakú falošnú romantiku lietania. Neuvádza nič, čo by spätne vrhalo na Tretej ríši priaznivejšie svetlo a nepoužíva ani žiadne všeobecné frázy s cieľom zľahčiť nacionálny socializmus. Skôr sa cielene obmedzuje na dokumentovanie každodenného vojenského života – aký bol skutočný život v jednotkách luftwaffe, ako boli jednotky funkčne prepojené, ako prebiehali vzdušné súboje v tvrdých podmienkach vojny pri Severnom ľadovom oceáne av bezvýchodiskových leteckých bitkách na území Ríše. Popisuje vtedajší, pre nás dnes ťažko pochopiteľný spôsob myslenia, kedy on a jeho kamaráti nasadzovali denne svoj život za „národ a vlasť“, aby nakoniec zistili, že ich motivácia bola zneužitá a stali sa zrazenou generáciou.