Šoa čiže nacistické vyhladzovanie Židov sa v Čechách doteraz poníma ako čosi cudzorodého – nie ako špecifická a pritom neoddeliteľná súčasť národnej tragédie, ale ako osud „tých druhých“. Stručne povedané: tunajším symbolom nacistickej krutosti sú Lidice, ktorých príbeh pozná každý školák, ale len málo ľudí vie, že v noci z 8. na 9. marca 1944 boli v plynových komorách zavraždené takmer štyri tisíc Židov z terezínskeho rodinného tábora v Osvienčime-Bir a že to bola - popri obdobných vrážd zo začiatku júla toho istého roku - najväčšia masová vražda čs. občanov počas druhej svetovej vojny av moderných dejinách vôbec. Rodinný tábor zriadili nacisti vo vyhladzovacom centre v Birkenau v septembri 1943. Jeho prvými obyvateľmi sa stali Židia z Čiech a Moravy deportovaní z geta Terezín. Bolo ich niekoľko tisíc, mužov, žien a detí - a všetci mali v dokumentoch predpísanú šesťmesačnú karanténu, po ktorej malo nasledovať Sonderbehandlung alebo "zvláštne zaobchádzanie". Tento termín označoval v úradnej reči nacistického Nemecka zabitie človeka bez súdu, z rozhodnutia štátnych orgánov, usmrtenie v plynovej komore. Karanténna lehota vypršala práve v marci 1944.

Kniha Adama Drdy zachytáva históriu rodinného tábora, predovšetkým na základe spomienok niekoľkých desiatok ľudí, ktorí prežili. Obsahuje tiež dobové snímky a fotografie Radovana Koderu z cyklu Stopy holokaustu, zachytávajúce zvyšky rodinného tábora v Osvienčime-Birkenau.