Epochou salónov označujeme obdobie medzi rokmi 1870 a 1914, kedy bolo tzv. salónne umenie na vrchole popularity, a nakoniec aj vo svojej neskorej, záverečnej fáze. Salóny umenia, organizované podľa parížskeho vzoru, mali divákom poskytnúť prehľad o celej šírke spektra dobovej výtvarnej tvorby, ako domácej, tak aj zahraničnej. Nechýbali na nich ani vyhranené diela progresívnych smerov (realizmu, naturalizmu, symbolizmu, secesie atď.), aj keď prevažovala tvorba stredného prúdu, pre ktorú je symptomatická zvlášť žánrová maľba s anekdotickou aj moralizujúcou pointou. Práve pre túto tvorbu sa vžilo označenie salónne umenie. To bolo dlho zabúdané ako konvenčné a prevažne komerčne orientovaná produkcia. K novému zhodnoteniu začalo dochádzať až koncom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. V českom prostredí zohral iniciačnú rolu profesor Roman Prahl, ktorý do tejto publikácie prispel úvodným textom.
Umelci pochádzajúce z krajín Koruny českej študovali, žili a vystavovali ako v hlavnom centre diania, Paríži, tak v stredoeurópskych centrách Mníchove, Viedni, Prahe a inde. Tomu tiež zodpovedá zloženie medzinárodného autorského tímu a koncepcia tejto unikátnej obsiahlej publikácie, ktorá reflektuje pôsobenie niekoľkých stoviek umelcov (malierov, sochárov i grafikov), pričom deväťdesiatich piatich z nich sú venované štruktúrované medailóny.