František Skala mal to šťastie, že ako laureát Chalupeckého ceny mal možnosť navštíviť snové prostredie Headlands, rezidenčné miesto v blízkosti San Franciska, kde na pobreží prvýkrát uvidel riasu kelp. Kelp je niečo medzi bytosťou a rastlinou. Vyrastá z dna, kde je uchytený korienkami, a jeho dutá trubica dokonale kruhového priemeru sa smerom nahor rozširuje. Môže byť dlhý až osemdesiat metrov a hore je zakončený akousi hlavou. Hlavy, ktoré sa z nej naučil vytvárať tak, ako mu to riasa kelp – v jeho fascinácii z nej – diktovala. Bol prvý, koho to napadlo. Naučil sa remeslu na pomedzí spirituálnej činnosti a plastickej chirurgie. Technica, ktorá sa nepodobá žiadnemu inému sochárskemu postupu, pretože tvár vzniká zvnútra. Jej výraz sa stále mení. Blíži sa skôr vyvolávanie fotografií predkov. Dala by sa prirovnať k organickému utváraniu prírodných foriem, teda rastovým procesom, kde zohráva dôležitú úlohu čas.

Kelpy strácajú v priebehu schnutia onú transparentnosť a tváre sú najkrajšie v štádiu, kedy si ešte ponechávajú určitú sviežosť. Kedy je ich koža pružná. V týchto chvíľach som s nimi väčšinou sám. Býva to neskoro v noci, keď na nich hovorím a ony zodpovedajú nepatrným pohybom v tvári.

„Keď ostrým nožom odrežem hlavu, vypustím vzduch a povolí napätie, mám divný pocit, akoby som zabíjal a zároveň pomáhal priniesť úľavu. Predstava, ktorá trochu mrazí. To fluidum vo vnútri kelpu je ľudská duša. Keď odrežem hlavu, duša odchádza, aby sa v do nového človeka. V koži kelpu potom zostáva podoba toho predošlého. Veľakrát sú to tisícročia. Sú to ľudia všetkých národov a kultúr." , František Skala