Kniha sa zaoberá literárnou témou nebeského zhromaždenia v Michajášovom a Izaiášovom proroctve av knihách Jób a Daniel. Táto téma bola do Starého zákona prevzatá z kultúrnej tradície starovekého Predného východu ako podklad podčiarkujúci slová Božieho výroku (Videl som Pána, ako sedí na tróne a celý nebeský dvor stojí okolo neho sprava aj zľava...). Podrobnejšie popísané výjavy tróniaceho zvrchovaného boha uprostred družiny "svojich" sú doložené v mytologických zlomkoch ugaritských básní o Baalovi, mezopotamských eposoch Enúma eliš, Etana, Nergal a Ereškigal, a predovšetkým v kombinovaných obrazovo-textových rituáloch. V novom kontexte tvorí dávnu mytému scenériu Božieho súdu, na ktorom k historickému aktéru zaznieva Božie hodnotenie jemu zverenej úlohy z hľadiska nadčasového Božieho zámeru. V Izaiášovej prorockej teológii dejín je súdený Boží ľud Izrael, v Jóbových mudroslovných dialógoch filozofujúci, vzdorujúci človek. Stranou dialógu stojí strnulá scéna Božieho tribunálu ako memento príčin pozemských udalostí, ktoré spočívajú mimo času a priestoru, pritom však utvárajú osud jednotlivca a ľudskej dejiny. Kniha filologičky a historičky náboženstva Mlady Mikulicovej tak v pozadí starozákonného proroctva interpretuje Božie zhromaždenie ako nadčasový obraz večnosti, ktorej pohľad je zacielený na scénu dejín.