Dramatik Milan Uhde sa tentoraz predstavuje ako čitateľ. Dlho sa domnieval, že za štúdií v päťdesiatych rokoch minulého storočia odolal vplyvom komunistických výkladov kultúry a literatúry. Keď sa však ako zakázaný autor musel o pätnásť dvadsať rokov neskôr k niektorým prečítaným knihám vracať, najprv aby ich na priateľskú zákazku zdramatizoval pod cudzím menom, prekonal prekvapenie: knihy boli iné, než očakával.
Samozrejme sa nezmenili, ale k novému poznaniu dozrel ich čitateľ. S krásnymi slovami velebícími revolučné násilie sa pral o to prudšie, o čo zásadnejšie odporovala jeho čerstvé životné skúsenosti. Pohlo ho to k ďalšiemu a sústavnému overovaniu fakultných poznatkov.
Výsledky zaznamenával a používal ako vo svojich disidentských prednáškach konaných doma av bytoch priateľov, tak po novembri 1989 na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity. Po ich časopiseckom odtlačku v Proglase av Revui Politika ich predkladá v knižnej podobe. Ich kritické zameranie napovedajú názvy portrétov: Ivan Olbracht alebo Z dažďa pod odkvap; Karel Čapek alebo Ako terorista takmer zachránil svetový mier; Vladislav Vančura alebo Krásne slová; Proletárska poézia alebo Básničtí zabijaci.