Sú básne, ktoré pre svoju genézu aj rezonanciu nutne potrebujú ticho. Ticho sústredenej tvorby aj ticho čitateľského zdieľania. Také sú verše Pavla Hájka. Ticho sa stáva základným emblémom novej knihy, figuruje už vo výrečnom názve. Mnohé básne knihy sú vypracované ako zátišie: až fotografické momentky štylizujúce vybrané javy, predmety, prírodné scenérie do prízračnej vnútornej krajiny. Ticho sa stáva teda aj svojráznou básnickou formou. A pochopiteľne patrí medzi nosné motívy celej zbierky. Základnou témou zbierky je zážitok času – čas a jeho premeny v živote a duši človeka. V Hájkových veršoch zaznieva aj smutné konštatovanie o údele básnikov a poézie v dnešnej nečiteľnej a pragmatickej dobe, obdiv k tvorbe mŕtvych i živých autorov a zároveň súd nad bezcieľnou a pažravou dobou. Cejch samoty a výlučnosti z básnika najskôr nikto nesmejme, nemožno však zrušiť jeho nutkavý dar spevu. A o tom Hájkova poézia čitateľa presvedčí každým nadýchnutím verša.