„Kde život náš je v polovici so svojou púťou“ je úvodným veršom z Pekla Danteho Božskej komédie, názov sa tak už v úvode stavia do trpkého kontrastu k československej realite 50. rokov. Autobiografická próza Jozefa Jedličky je svedectvom človeka o súčasnosti zajtrajškov, ktorý svojimi britkými pozorovacími schopnosťami odhaľuje tragikomický svet stalinskej éry. Jednotlivé epizódy každodennosti i dejinných zvratov do seba postupne zapadajú a tvoria osobitú koláž, v ktorej sa vzájomne prestupujú časové pásma a roviny – vzájomne koexistujú dobové záznamy (vystúpenie Klementa Gottwalda na Staromestskom námestí), ale aj čriepky zo života autora (presťahovanie do Lit v koldome atď.) alebo meditatívne úvahy. Svedectvo doby je podčiarknuté poetickým jazykom, ktorý nechýba drsnú a aktuálnu vecnosť – doteraz platné spojitosti a vzťahy sa premieňajú, čím sa otvára priestor voľným asociáciám aj svojbytnej irónii. Ide tak o filozofickú reflexiu prestúpenú literárnymi reminiscenciami a asociáciami, ktorá nadväzuje na literárne tradície predošlých desaťročí.