Bulat Okudžava, nakrátko ostrihaný, takmer bezvlasý Rus s gruzínskymi koreňmi. A Jiří Vondrák, vlasatý bohom z Brna. Ťažko si človek predstaví dva odlišnejšie tipy. Ale zdanie klame, v tvorbe oboch umelcov nájdeme množstvo prienikov. Okudžava nebol iba jedným z pesničkárov, pod vplyvom ktorých neskorší dokumentarista Vondrák na prelome 60. a 70. rokov vstúpil na folkovú scénu. Oboch mužov, ktorých od seba delilo rovných tridsať rokov, spájala aj láska k filmovému umeniu (Okudžava už v 60. rokoch skúšal dráhu scenáristu a herca) a literatúre (obaja sú autormi historických románov). Keď sa na konci roku 1990 v spisovateľskej dedine Peředělkino prvýkrát stretli tvárou v tvár, po prvých nesmelých minútach sa medzi nimi vytvoril robotný vzťah – vzťah síce nerovný, ale zrejme prínosný pre obe strany. Vondrákov album zostáva najucelenejším českým holdom básnikovi z Arbatu. Holdem minimálne porovnateľným s koncepčnými doskami ruských spevákov Olega Grebenščikova, Žanny Bičevskej či Olega Pogudina alebo s albumom poľskej pesničkárky Łady Gorpienko.