"...posadil sa, prehliadol naposledy partitúru smútočnej hudby, ktorú sám zhotovil k svojmu pohrebu, a - keď ľahko sa ho dotkol anjel smrti - naklonil hlavu a zomrel el." Dobová správa Ch. F. Schuberta o úmrtí osemdesiatročného kapelníka katedrály Notre Dame FX Richtera vyznieva trochu romanticky (o dva roky neskôr bol takmer identický príbeh spájaný s úmrtím Mozartovým).Pri pohľade na rukopisnú partitúru diela sa však nemožno ubrániť myšlienke, že ide o esenciu kompozičného odkazu. emigrácia vystupuje Richter ako výnimočná osobnosť.V jeho osobitej hudobnej reči sa odrážajú miesta jeho štúdií a pôsobenia: majstrovský kontrapunkt (viedenské štúdiá u JJ Fuxa), prvky neapolskej opery, mannheimská škola… Richtera sprevádzala povesť strážcu tradícií kedy sa už na scéne presadzoval galantný sloh smerujúci ku klasicizmu, aká to podobnosť s „drážďanským" Zelenkou! Snáď aj preto stále čaká Richter a predovšetkým jeho veľké vokálne diela na svoje objavenie. Obe smútočné skladby vznikli v Štrasburgu, kde Richter pôsobil od r. 1769; chrámovú sinfóniu con fuga napísal v Mannheime. Czech Ensemble Baroque patrí k popredným súborom, ktoré sa dnes ujímajú Richterovho pozoruhodného skladateľského odkazu. Réquiem, ktorým Richter vyprevadil vlastnú dušu na večnosť - v premiérovej nahrávke