...posadil sa, prehliadol naposledy partitúru smútočnej hudby, ktorú sám zhotovil k svojmu pohrebu, a - keď ľahko sa ho dotkol anjel smrti - naklonil hlavu a zomrel. Dobová správa Ch. F. Schuberta o úmrtí osemdesiatročného kapelníka štrasburskej katedrály Notre Dame FX Richtera vyznieva trochu romanticky (o dva roky neskôr bol takmer identický príbeh spájaný s úmrtím Mozartovým). Pri pohľade na rukopisnú partitúru diela sa však nemožno ubrániť myšlienke, že ide o esenciu kompozičného odkazu. Z celej plejády skladateľov tzv. českej hudobnej emigrácie vystupuje Richter ako výnimočná osobnosť. V jeho osobitej hudobnej reči sa odrážajú miesta jeho štúdií a pôsobenia: majstrovský kontrapunkt (viedenské štúdiá u JJ Fuxa), prvky neapolskej opery, mannheimská škola... Richtera sprevádzala povesť strážcu tradícií pravého chrámového slohu v čase, keď sa už na scéne presadzoval. Aká to podobnosť s drážďanským Zelenkou! Snáď aj preto stále čaká Richter a predovšetkým jeho veľké vokálne diela na svoje objavenie. Obe smútočné skladby vznikli v Štrasburgu, kde Richter pôsobil od r. 1769; chrámovú sinfóniu con fuga napísal v Mannheime. Czech Ensemble Baroque patrí k popredným súborom, ktoré sa dnes ujímajú Richterovho pozoruhodného skladateľského odkazu. Réquiem, ktorým Richter vyprevadil vlastnú dušu na večnosť - v premiérovej nahrávke