V polovici devätnásteho storočia podal francúzsky lekár Gilles de la Tourette správu o bizarnom správaní jednej mladej aristokratickej ženy, ktorá náhle, bez varovania, dostala záchvat, pri ktorom zo seba vyrážala obscénne nadávky a kliatby. Tourettov syndróm, ako sa tejto poruche hovorí, je súbor rôznych druhov správania vrátane neustále sa vracajúcich tikov a mimovoľného vykrikovania (niekedy nadávania a klenenia), ako aj obsedantno-kompulzívneho jednania. História tohto syndrómu popísaná v tomto texte odkrýva, ako kultúrne a medicínske domnienky determinovali a radikálne menili jeho charakteristiku a liečbu od začiatku devätnásteho storočia do konca deväťdesiatych rokov storočia dvadsiateho. Tento text sleduje problematickú klasifikáciu na základe troch rozdielnych, avšak vzájomne sa prekrývajúcich príbehov: jednak sú to tvrdenia vychádzajúce z lekárskych vedomostí, potom skúsenosti rodičov samotných postihnutých a nakoniec kultúrne očakávania a predpoklady. Predchádzajúca veda sa domnievala, že zvláštne tiky a improvizované vokalizácie sú psychologické - vychádzajúce z udržiavaných zlozvykov či nedostatku sebaovládania. Dnes sú však pacienti vykazujúci toto správanie považovaní za neurologicky chorých a väčšinou liečení liekmi. Aj keď súčasný klinický výskum ukazuje, že Tourettov syndróm je organická porucha, pripomína nám táto priekopnícka história tourettizmu, že máme byť voči lekárskej ortodoxii skeptickí a zároveň otvorení novým poňatím a účinnejším intervenciám.