Ľudová pieseň sa vymedzuje problematicky, pretože nemôžeme presne určiť, ako vznikla. Je premenlivá a nestála a existuje ako stále živý a vyvíjajúci sa organizmus s každou svojou novou interpretáciou. Ľudová pieseň býva viazaná na určitú spoločenskú situáciu a je odovzdávaná kolektívnou pamäťou a generačným prenosom. Proti piesni ľudovej stojí pieseň autorská. Zrkadlí väčší či menší podiel autorovej individuality. Býva pevne ukotvená vo svojom rytme, tónine, má pevnú schému. 27 piesní, ktoré sú súčasťou tohto albumu, však chcú poukázať na to, že nereprezentujú dva odlišné svety, ale že sa navzájom ovplyvňujú a prepletajú. Aj na začiatku ľudovej tvorby kedysi nejaký autor stál. Vychádzal zo znalosti melódií, ktoré ho v danej oblasti obklopovali, a tak dokázal vystihnúť ich charakter. Svoje pocity alebo prežitú situáciu tak dokázal preniesť do ucelenej hudobnej formy. A to je odveký proces, ktorý sa diel oddávna - a deje sa stále. Niektorí drobní skladatelia sa k autorstvu úplne nehlásili, alebo nie hneď. Pokiaľ sa pieseň páčila a začala sa spievať, bola to pre autorov tá najväčšia odmena. K najznámejším autorom zľudovelých piesní patrí práve Fanoš Mikulecký. Ak hovoríme o autorských zľudovelých piesní, sú písané tak, aby čo najviac zapadli medzi pôvodný repertoár oblasti. Tieto piesne vznikali jednak preto, aby prepojili materiál z terénu použitý v scénických a hudobných pásmach súborov a cimbalových muzik ako napríklad v prípade V. Bradáča a V. Štrunca zo súboru Radhošť. Potom je tu ďalšia rovina autorských piesní, ktorá si už nekladie za cieľ byť vnímaná ako folklórna, ale ako tvorba ľudovým prostredím inšpirovaná. Dramaturgia jednotlivých piesní sa posúva od žánru folklórneho k world music. K týmto najznámejším autorom týchto piesní patrí Jiří Pavlica, Tomáš Kočko alebo Marian Friedl. Autorské alebo ľudové piesne majú ale niečo spoločné, lásku k spevu a muzike, napríklad pri poháriku dobrého vína, ktorý k južnej Morave neodmysliteľne patrí.