Václav Daněk v sebe spája dva póly najlepšej tradície českej poézie: jednou polohou svojej tvorby exponuje mimoriadnu vyspelosť básnických techník a virtuozitu, čo sa prejavuje vo zvládaní bohatstva formálnych básnických útvarov a vynaliezavosťou slovesnou, druhou potom je poézia občianskej reflexie. V posledných zbierkach, najsilnejšie v Blíženke noci navyše pristupuje téma súkromná, milostná "o teba si môj strach", s nostalgiou "ovdovelých očí" po stratenom najbližšom človeku. Daňkov posledný rukopis má akúsi bilančnú povahu, pretože zážitkové rozpätie je široké ako je život dlhý, siaha od detských zážitkov, kedy "opití ordnéri / trieskajú do dverí", až po Sen o šťastí, kde "uprostred demolácií / ešte si dýcham // buldozéry už spia / šoféri flámujú". A nejde tu len o rozsah životnej reflexie, zďaleka nielen spomienkový, ale aj spoločensky aktuálny, kedy v Tretej sestre vlády tmy rekapituluje prežité dejiny a končí s trpkosťou, už priniesla dlho očakávaná sloboda, ale bohužiaľ "sa z nej vykľula strata pamäti".