Nová próza Henricha Zogatu smeruje k prepojeniu jeho predchádzajúcej a dnešnej poetiky, jeho včerajších a dnešných tém. Básnik a prozaik tu využíva oba póly svojho talentu, aby v smiešnohrdinskej skladbe, alegórii a varujúcom podobenstve, humore vyplývajúcim často z jazykových novotvarov i zožieravej satire sklenil oblúk nad naším rozporným svetom, opierajúc sa súčasne o dávnovekej alegoricko-parabolickej.