Väčšina prozaického diela Vladimíra Mikeša (1927), minuloročného laureáta Štátnej ceny za prekladateľské dielo, doteraz zostáva v rukopise. Po prvotine Zmiznutia (Československý spisovateľ 1969) stihol vydať už len Murársku novelu (Melantrich 1974). Písanie prózy sa autor, úplne stranou všetkej pozornosti, venoval počas celých 70. a 80. rokov. Nepublikoval pritom ineditne, rukopisy nedával čítať ani priateľom. Postupne vzniklo šesť románov, z ktorých bol doteraz vydaný jediný, Škodlivý priestor (Plus 2012) a niekoľko próz a neskôr tiež poem. Súhrne ich možno zaradiť k existenciálne ladenej psychologickej próze, zameranej predovšetkým na zachytenie fenoménov času a ľudskej reči, v behu života, v pamäti, a tiež vo vlastnom procese písania.<br>
Plaváreň Léthé je mimoriadnym alegorickým románom o 50. rokoch, čiernou spoločenskou groteskou aj románom o stratenom veku nevinnosti. Pokus zachytiť génia loci Chocne a spomienky na mladosť, ktoré sa spoločne zhmotňujú v nádrži nad haťou v strede mesta, privádza autora k metafore, ktorá je zároveň osou zápletky.
Keď sa ukáže, že kúpanie na plavárni pod skákadlom spôsobuje zabudnutie, rozbehne sa obchodovanie s ním a pokojné mestečko sa stane letoviskom. Medzi fantasknými výjavmi sa objavujú tie, ktoré mali reálny predobraz v nastoľovaní stalinistických pomerov (vystavenie roľníka na pranier vo výlohe obchodu, inscenovaný proces so skautmi) a sú často podporené citáciami z dobovej tlače. Motív slastného zabudnutia je ambivalentný. Funguje ako paralela k nemému súhlasu aj k spätnému vytesňovaniu. Tým, čo narúša kontinuitu a pôsobí skutočnú skazu v ľudských vzťahoch i vo verejnom priestore je ľudská mocichtivosť, hrabivosť, zbabelosť a úslužnosť vo vzťahu k zlu. Úbežníkom románu napriek tomu nie je spoločenská obžaloba, ale skôr snaha porozumieť okolnostiam.
Plaváreň Léthé autor dokončil v roku 1990.