Nemecky píšuci filozof kórejského pôvodu Byung-Chul Han, ktorého knihy boli preložené do takmer dvadsiatich jazykov, prináša prenikavú diagnózu doby. Každé historické obdobie má svoje typické choroby. Ak charakteristickými ochoreniami dneška sú depresia, porucha pozornosti s hyperaktivitou, hraničná porucha osobnosti alebo syndróm vyhorenia, nejde o náhodný, pominuteľný alebo dočasný fenomén, ale o jav vypovedajúci o zásadnej a zrejme nevratnej premene, ktorou západné spoločnosti od konca studenej vojny prešli a ktorú ešte nevieme správne pomenovať. Prečo je to tak?
Uplynulé storočie bolo vekom, ktorý Han nazýva imunologickým. Bola to epocha, pre ktorú boli ešte príznačné hranice, ploty, prahy, prechody a múry, v ktorej sa striktne rozlišovalo medzi vnútrom a vonkajškom, medzi priateľom a nepriateľom, medzi vlastným a cudzím. Ľudia sa mobilizovali proti vonkajšiemu votrelcovi, či už ním bol cudzinec, vírus alebo nepriateľská ideológia. Človek sa obával inakosti a cudzosti, na ktoré reagoval aktivizáciou imunitného systému. V dnešnom čoraz viac transparentnom, zasieťovanom a globalizovanom svete, založenom na univerzálnom procese smeny a výmeny, "bezbariérovom" zdieľaní a permanentnej informačnej presýtenosti, v ktorom je všetko obnažované a vystavované, všetka inakosť postupne vymizla. Vymiznutie inakosti, ktorej miesto zaujala obyčajná odlišnosť, znamená, že žijeme v ére, ktorá odbúrava všetku plodnú negativitu. Tak sme sa paradoxne ocitli v situácii, keď príčinou patologických javov, s ktorými sa dnes stretávame, nie je negativita, ale naopak teror pozitivity, ktorá plodí nové podoby násilia a proti ktorej sa nedokážeme brániť. Depresia, syndróm vyhorenia, hyperaktivita, chorobná prchavosť a neschopnosť udržať pozornosť sa tak endemicky nešíri preto, že jedinci čelia prekážkam, zákazom alebo obmedzujúcim príkazom či represii, ale preto, že žijú v spoločnosti, ktorá im vštepuje, že človek patrí iba sebe, má sa sám utvárať a sebarealizovať, sám seba navrhnúť ako nejaký projekt. Kto tejto výzve na sebarealizáciu nedostojí, prepadne depresii. Povzdych depresívneho jedinca, že nič nie je možné, je možný len v spoločnosti, ktorá verí, že nič nie je nemožné. Depresia je symptómom vyčerpania z nadbytku možností a tiež z nadbytku toľko velebenej činorodosti. Psychické ochorenia dnešnej spoločnosti nie sú ničím iným ako patologickými prejavmi tejto paradoxnej slobody.
Disciplinárna spoločnosť, tak ako ju opísal Michel Foucault, je minulosťou. Svet špitálov, ústavov pre choromyseľných, žalárov, kasární a fabrík už nie je svetom dneška. Jeho miesto už dávno zaujala spoločnosť fitness centier, kancelárskych veží, bánk, letísk, nákupných galérií a genetických laboratórií. Dnes žijeme v spoločnosti výkonnosti. Subjekt výkonnosti nie je podrobený žiadnej inštancii vonkajšej nadvlády, je sám sebe pánom a suverénom. Nie je teda podriadený nikomu, respektíve je podriadený len sám sebe. Tým sa odlišuje od subjektu poslušnosti. Zrútenie inštancie vonkajšej nadvlády nevedie k slobode, jej dôsledkom je skôr splynutie slobody a nátlaku. Subjekt výkonnosti sa tak odovzdáva do náručia nutkavej slobody alebo slobodného nutkania maximalizovať výkon. To je efektívnejšie ako vykorisťovanie cudzou mocou, pretože je sprevádzané pocitom slobody. Vykorisťovateľ je zároveň vykorisťovaným. Ako podnikateľ svojho vlastného ja je človek pánom i rabom zároveň.

Han analyzuje celý rad javov a procesov, ktoré nemožno uspokojivo objasniť nástrojmi tradičnej psychológie a psychoanalýzy.
Naše vydanie obsahuje päť esejí, ktoré autor pôvodne publikoval ako samostatné knihy. Ak sa v textoch Spoločnosť únavy a Vyhoretá spoločnosť zaoberá vyčerpanosťou z nadbytku pozitivity, v eseji Spoločnosť transparencia sa zameriava na neblahé, devastujúce dôsledky všadeprítomného tlaku na transparentnosť, ktorú mylne považujeme za žiaduci spoločenský jav. V texte V digitálnom roji analyzuje civilizačný regres spätý s príchodom homo digitalis a nástupom digitálnej kultúry. V Agónii Eróta sa sústreďuje na tému vymiznutia erotického zážitku vo svete