Povrchní vykladači niekedy tvrdia, že základom montessoriovského prístupu je ponechať dieťaťu úplnú voľnosť a nijako ho neobmedzovať. Každý, keď takýto prístup na deťoch vyskúšal a je schopný objektívne hodnotiť výsledky, dôjde k záveru, že samotná voľnosť a neobmedzovanie vedú u dieťaťa k sebectvu, k neschopnosti prispôsobiť sa a neskôr aj k nerešpektovaniu pravidiel ľudského spolužitia. Sloboda a voľnosť však naozaj sú vo výchovnej a vzdelávacej koncepcii Montessori kľúčovými pojmami. Ich uplatňovanie však musí byť cielené a systematické. Rozhodujúcim faktorom je rozpoznanie činností prirodzených, vedúcich k rozvoju osobnosti, od činností deviantných, vedúcich k deštrukcii alebo tyranizovaniu okolia. Úplná sloboda platí len pri činnostiach prirodzených. K tým je dieťa nutné priviesť, a to vôbec nie je jednoduché. Sloboda typu: „Choď si niečo robiť, ja mám teraz prácu!“ je asi rovnako užitočná ako bezdôvodné šikanovanie dieťaťa. Dieťa chce totiž väčšinou pracovať s nami alebo podľa nás. Len preto, že je pomalé a menej zručné, mu to obvykle nechceme umožniť. Dáme mu slobodu v sterilnom prostredí, kde príležitosť na prirodzené činnosti samo nedokáže nájsť. Maria Montessori (1870–1952) bola všestranná talianska pedagogička, filozofka a vedkyňa. Je známa predovšetkým svojimi novými pedagogickými metódami. Vyštudovala medicínu, filozofiu a psychológiu, zaoberala sa antropológiou, biológiou a pedagogikou.