Podstatným zdrojom rozprávačského diela francúzskeho spisovateľa Marcela Jouhandeaua (26. 7. 1888 - 8. 4. 1979) je rodné mestečko Guéret v Limuzínsku. Autor ich časom prezval na Chaminadour. Jouhandeau zachytáva skutočné, žijúce postavy. Ale vyberá si, siaha po tom, v čom postrehuje metafyzický presah, onú polohu "na hrane", na osi medzi dobrom a zlom, nebom a peklom, s ktorou má tak silnú osobnú skúsenosť. Jeho štýl tým získava zvláštnu osobitosť, akúsi priamočiarosť a niekedy až krutú strohosť, ktorá bez potreby akéhokoľvek autorského komentára dokáže ukázať realitu zároveň aj s jej metafyzickým dosahom. Výstižne to vyjadril Jouhandeauov veľký obdivovateľ, literárny kritik a historik Gaëtan Picon: „Jouhandeauove postavy akoby vždy obstieralo niečo posvätné: každé ich gesto je obrad a zapája sa do ceremoniálu večnosti. všetko na tejto zemi, kde sa Nebo stretáva s Peklom, je posvätné.Tak ako je Chaminadour miestom, >kadiaľ prechádza, zakotvený v pekle, Jakobov rebrík a od hviezdy ku hviezde stúpa až k večnosti<, Jouhandeauov vesmír tvorí symbolická hierarchia, v ktorej každá vec je na tom mieste, aké bude zaujímať na večnosti." Celistvosť spočíva u Jouhandeaua vždy v zmysle. Na jeho zachytenie niekedy stačí aj len krátka scénka alebo jedna jediná započutá veta, jedno videné gesto. Vzniká tak určitá mozaikovitosť, rozprávačský útvar typický obzvlášť pre tri diely Chaminadouru. O výbere z Jouhandeauových próz do tejto knihy preto rozhodovala okrem iného aj snaha ponúknuť v nich ucelené príbehy a upozorniť tak prípadne aj širší okruh čitateľov na autora u nás dnes prakticky zabudnutého – ktorý však kedysi upútal pozornosť napríklad Bohuslava Reynka (v ktorého preklade as ktorého ilustráciami vyšla v roku 1930 Jouhandeauova drobná próza Astaroth alebo Nočný návštevník) alebo Jozefa Heyduka (prekladateľa Jouhandeauových spomienok z mladosti, vydaných v roku 1940 pod názvom Kvitnúce šalvia).