Duchovno filozofický román Átman si berie na mušku všetky domnienky a presvedčenia človeka o tom, že šťastie, láska a mier na nás čakajú až niekde v ďalekej budúcnosti, celkom mimo nás. Nekompromisne hľadí tvárou v tvár životu a smrti, a to doslova! Hlavnou hrdinkou poutavého príbehu je veľmi bohatá a pôvabná Lillian, ktorá miluje život a poéziu napriek tomu, že prežila mnoho bolesti a kvôli smrteľnej chorobe ju ho telo každým dňom stále viac a viac opúšte. Potom je tu Gomfrén, večný poutník, ktorý by urobil čokoľvek, len aby sa na svojej radikálnej ceste za duchovným osvobozením odpútal od svojho tela a vlastne od celého sveta, ktorý sa mu celkom sprotivil. Ďalšou postavou a zároveň rozprávačom príbehu bude záhadný a veľmi tajnostkársky nebeský artista, verný posol života a smrti. Všichni spoločne rúcajú rozdiely medzi nebom a zemou, rozdiely medzi egom duchovným a egom materiálnym. Čitateľovi tak kniha ponúka príležitosť prijať život taký aký je, s tým čo človek má aj nemá, a nájsť to čo v skutočnosti nejde stratiť. Seba samého. Príbeh, ktorý sa žiada hoci rozprávaný, milý môj čitateľ, stál ľudí v ňom spomenutých už veľmi veľa sĺz. Kto by si však myslel, že to boli slzy ryzieho smútku, mýlil by sa rovnako ako ten, ktorý sa domnieva, že ľudské životy sú ľan o šťastných chvíľach a radostných piesňach. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí počas svojho života preplakali slzy horúce ako kôra stromu, ale aj tiež, ktoré boli plné sladkastej chuti jeho plodov. Príbeh o tých, ktorí sa naučili, že v každej vôni ruže sa skrývajú pichľavé trne av každom čiernom uhlí čaká priezračný diamant na svoje objavenie. A práve preto by naozaj nebolo múdro oddeľovať jednu súčasť života od druhej. Je predsa nanajvýš neúctivé tešiť sa z okamihov úspechu bez toho, aby sme si zároveň nespomenuli na tisícky predošlých nezdarov, ktoré k nemu viedli. Tieto dva prepletené černo-biele prúty sa mojím príbehom budú tiahnúť ako brečtan podél zdi nekonečných dní a nocí. A ja sa modlím, aby vás korene oboch, neba i pekla, zla i dobra, radosti i smútku, nakoniec predsa len doviedli k slzám bezpodmienečného vďaku. Aby sa vám prostredníctvom tohto príbehu vďačnosť stala pevnou zemou pod nohami a zároveň rozpínajúcou sa oblohou v akomkoľvek počasí vášho srdca. Pretože ja osobne som najviac nezískal prosbami o veľkolepé zajtrajšky, ale neustálou vďačnosťou za maličkosti dneška. Aj keď vďačnosť nikdy nerozohnala žiadne mraky, ani nezastavila búrky, či neovlivnila obdobie sucha, pomohla mi lepšie pochopiť vzájomnosť všetkého živého na tomto svete, pomohla vnímať ho ako dar, aby sa nakoniec sama sebou stala najkrajším darom.