Kniha nesie podtitul Koniec Inštitútu rehabilitácie zrakovo postihnutých v Čechách. Ústredné motto knihy znie: "To som musela oslepnúť, aby som mohla pozerať ako blázon?" Táto publikácia je o kráse i strastiach života videných očami nevidiacich žien.
Prečo musel zaniknúť Inštitút rehabilitácie zrakovo postihnutých? To je hlavná otázka, ktorú si kladie nevidiaca autorka Renata Rucká vo voľnom pokračovaní knihy Bestseller o živote, vydanej v roku 2004. Opäť sa jedná o dielo autobiografické, prezrádzajúce autorkin nesporný rozprávačský talent. Avšak na rozdiel od prvého dielu, ktorý bol osobnou spoveďou, sa príbeh teraz sústreďuje hlavne na pravdivé vykreslenie neúspešného boja za záchranu inštitúcie, ktorá sa profesionálne zaoberala výchovou odborníkov na výučbu priestorovej orientácie nevidiacich. Autorka odvážne ponecháva mená všetkých aktérov bez zmien a otvorene líči sled udalostí vedúcich k zániku Inštitútu. Zároveň úzkostlivo dbá na to, aby všetky fakty v knihe popisované boli pravdivé a priestor na dezinterpretaciu minimálny. Pred tvrdou realitou uniká do svojho vysnívaného sveta plného jasu, svetla, slnka a farieb, do sveta, v ktorom je možné sa stretávať so všetkými jej milými ľuďmi a kde čerpá silu k dlhému a márnemu boju so štátnym aparátom. Napriek všetkej nepriazni osudu si Rucká vždy uchováva nadhľad a humor. Pútavo sprevádza čitateľov všetkými zásadnými okamihmi svojho života i života svojej rodiny a veselé i smutné príhody líčia tak osobitým spôsobom, že ich prežívame s ňou a vnímame ich, ako by boli naše vlastné. Cez neveselé vyústenie príbehu si kniha zachováva nádej, že na konci jedného životného obdobia začína obdobie iné, a ktovie, napríklad aj lepšie…