Vzrastajúcou hrozbou postindustriálnej spoločnosti je "hypokinetická deprivácia organizmu človeka", ktorá má pôvod v hypokinetickej monotónii denného režimu moderného človeka a podieľa sa na zvýšení prahu citlivosti propriocepcie av dôsledku aj na zníženie tolerancie k mechanickej enviromentálnej záťaži. Preventívne opatrenia treba hľadať, ako v oblasti technickej (ochranné technologické prostriedky, forenznú legislatíva, atď.), tak v prevencii sociálno-biologické (zdravotné a "režimové" aspekty, napr. forenzne orientovaná osveta a reedukácia, kinezioterapia, atď.). Existujú nepriame dôkazy o existencii následných organických degeneratívnych zmien, ktoré majú kumulatívny, často nevratný charakter (napr. zmeny štruktúry v kostnom, svalovom alebo chrupavkovom tkanive vrátane zmien reologických vlastností týchto tkanív a pod.). Účinok vo funkčnej, procesálnej oblasti je tiež okrajovo známy (pokles senzomotorickej výkonnosti a spoľahlivosti, zlyhanie rozhodovacích schopností atď.). Sem patrí zlyhanie psychomotorických reakcií v pracovnom procese (predovšetkým človek – stroj). V predkladanej kritickej recenzii toto delenie na štrukturálne a funkčné zmeny rozoberáme v troch úrovniach: na úrovni jednotlivých tkanív, orgánov a orgánových štruktúr a nakoniec aj na najvyššej úrovni – celých systémov. Obtiažnosť nájsť a presne definovať jednoznačné identifikátory dôsledkov hypokinetickej záťaže na ľudský organizmus vyplýva z veľkej šírky a komplexity celej problematiky.