Porodila som. Udalosti razom nabrali nečakaný spád. Bum, prásk, dieťa ak nemu nepreberné množstvo informácií. Môj mozog hlási ihneď v prvých hodinách preťaženia. Kto mohol čakať, že toho bude toľko. Je to dieťa! Nie je to urýchľovač častíc. Vydesilo ma to. Človek si maľuje pozvoľný rozjazd, poetický začiatok v opojení lásky a vďačnosti, nové pomery však neposkytujú ani poskrovňu priestoru pre asimiláciu. A než sa stihnete zorientovať, strčí vám do ruky bábätko s výrazom „nasávaj, uč sa a plávaj“. A tak inštinktívne zapnete autopilota a tvárite sa, že viete, čo robíte. Hoci v skutočnosti nemáte páru, čo robí pravá a čo ľavá, vyhodnocujete situáciu na základe amatérskych domnienok a modlíte sa, aby všetko klaplo. Stala sa zo mňa matka. Pre túto rolu som sa zrodila. Mám vaječníky a tak. Som tutovo predurčená byť matkou. Ale popravde, ako by som to tak… Nemám do psej diery šajna, čo sa tu deje!