Poviedky Polnočného denníka písala Gertruda Goepfertová na základe záznamov svojich vtedajších snov v priebehu 60. rokov, v čase, keď sa starala najmä o vlastnú rodinu. Sústavnému písaniu sa vtedy nemohla venovať, ale zapísané sny boli, ako hovorí, "ako hotové romániky, ktoré uviazli v mysli, v pamäti ako spomienky na ,prežitú noc'". Ich sila netkvie prvotne v tom, aké udalosti sú v nich popisované. Sebavedomie autorkiných textov má svoje opodstatnenie v spôsobe, akým Goepfertová z prchavých snov vybudovala beletristický text, ktorý pojednáva neskutočné obrazy a situácie vecne as odstupom. Fantasknosť diania je striedmou štylizáciou, jednoduchou nadnesenosťou, paradoxne podčiarkovaná a zvýrazňovaná.