O českom výtvarnom umení medzi rokmi 1947 - 1960 nebolo doteraz nikdy uvažované v širšom európskom kontexte, ktorý by sa vyhol stereotypu "železnej opony". Zároveň v pohľade na toto obdobie sa opakovane odovzdávajú určité klišé a stereotypy, ktoré bránia v pochopení skutočnej povahy a pozície českého umenia tohto obdobia v rámci povojnového sveta. Cieľom knihy je preto ponúknuť nové zhodnotenie českého umenia tejto doby, ktoré sa vyhýba stereotypu strednej a východnej Európy, ale uvažuje o tomto umení ako o súčasti komplikovaného povojnového vývoja celej Európy. Prvýkrát sa u nás syntetickou formou zameriava na celok českej kultúry v období vrcholného dogmatizmu, na jej oficiálne a neoficiálne štruktúry, vrátane prvých rokov relatívneho politického uvoľnenia. Historičky umenia Márie Klimešová a Hana Rousová patria k nestorkám odboru, ktorí sa daným obdobím zaoberajú väčšinu svojho profesného života. Bez preháňania nie je nikto, kto by tak komplikované obdobie spracoval do tejto hĺbky a nutných súvislostí. Text konfrontovaný so štyristo päťdesiatimi reprodukciami vedie nepochybne aj k uvedomeniu si stmeľujúcej nezdolnosti základných hodnôt európskej kultúry. Vyššie uvedené povyšuje knihu na jednu z najdôležitejších i najpotrebnejších kníh, ktoré za posledných niekoľko desaťročí v Čechách vyšli.