Môže sa človek o Bohu baviť ako o všetkom ostatnom? Je možné najprv hovoriť o výsledkoch Ligy majstrov, potom o Bohu a nakoniec o predpovedi počasia? Je naozaj oveľa lepšie na túto tému diskutovať učene, urobiť z Boha krásny teologický pojem a pojednávať o ňom vo filozofických kontextoch? Je vôbec človek, ktorý práve povedal niečo každodenné, užitočné alebo zmyselné, schopný tými istými ústami povedať niečo, čo sa týka Boha? Čo vlastne toto slovo vo vete predstavuje – skôr citoslovca „panebože“, alebo naozaj veľmi podstatné meno s veľkým písmenom? Je možné tromi obyčajnými písmenkami obsiahnuť nekonečno a to, čo nás presahuje? Neuberie mu skôr také pomenovanie na hodnote, aj keď to budeme myslieť sebelepšie? Ako hovorí o Bohu fundamentalista a ako ateista, ako agnostik a ako kresťan? Môže si rozprávanie o dokonalej téme robiť nároky na dokonalosť? Týmito i ďalšími otázkami sa vo svojej brilantne napísanej „evanjelizačnej anti-pomôcke“ zaoberá Fabrice Hadjadj.