Prvá svetová vojna, konflikt doposiaľ nevídaných rozmerov, sa tiahla už druhý rok. Mladý brnenský rodák Slavomír Vácha musel narýchlo zložiť maturitnú skúšku a narukovať, aby podporil čoraz vyčerpanejšiu rakúsku armádu. Na svojej ceste po európskych bojiskách spoznal hrôzy vojny i utrpenia, ktoré si ľudia navzájom pôsobia, a rýchlo dospel v mužov. Nebolo zvyšné, keď vo svojich osemnástich rokoch musel veliť celému oddielu vojakov. Až do konca vojny si viedol osobný denník, do ktorého zaznamenával jej priebeh vrátane série kresieb i listov. V 40. rokoch, počas ďalšej svetovej vojny, použil denníkové záznamy na spísanie svojich pamätí. Pamäte Slavomíra Váchu pôsobivo dokresľujú, že vojna nie je iba boj s nepriateľom, ale aj s pokrytectvom vlastných veliteľov a so sebou samým: s pochybnosťami o viere, so stratou vôle žiť. V takých chvíľach sa podpora rodiny, hoci na diaľku, len formou listov a balíkov, preukáže ako zásadná. Autor, povolaním učiteľ, dokázal dokonale popísať rozmanité zážitky z dvoch vojnových rokov. Od momentov utrpenia po paradoxne veselé momenty v zázemí: priateľské vzťahy s talianskymi civilistami, falšovanie jednodňových priepustiek domov do Brna a večierky v rakúskom Traismaueri. Hoci sa svojou účasťou vo svetovej vojne radí do takzvanej stratenej generácie, fakt, že o vojnových udalostiach dokáže písať s nadhľadom, ale zároveň s presvedčivosťou priameho účastníka, podáva svedectvo o sile ľudského ducha. Jeho pamäte nie sú ani plačom stratenej generácie, ani zľahčovaním vojny. Sú pôsobivou výpoveďou očami vojaka, ktorý vojnu, do ktorej bol v mladosti proti svojej vôli vtiahnutý, odsudzuje a ktorý sa vždy snaží, aj napriek obrovskému utrpeniu, udržať si vieru v Boha aj v človeka.