Od vzniku ručných palných zbraní koncom 14. storočia bola streľba značne komplikovaná, pretože zbrane boli predovky, nabíjali sa ústím hlavne, oddelene prachom a strelou. Zložitým zostával zápal výmetnej náplne, tvorenej čiernym prachom. Vznik jednotných nábojov a zadovek v polovici 19. storočia streľbu značne zjednodušil. Zbraň sa začala nabíjať nábojom do komory. Jediným pohybom sa do komory zasunula strela, výmetná náplň a zápalka, spojené nábojnicou do jedného celku. Nábojnica zároveň utesňuje pri výstrele komoru voči záveru. Náboje sa začali odlišovať nielen podľa spôsobu využitia, ale aj spôsobom výroby a predaja. Popri priemyselne vyrábaných nábojoch sa objavujú experimentálne náboje, ktorých vývoj sa z rôznych dôvodov nepodarilo dokončiť. Stále sa rozširuje počet wildcatov a vznikajú náboje súkromné (proprietárne). Existujúci počet konštrukcií nábojov, odborne nazývaných „rážami“, sa dnes už odhaduje na viac ako 10 000. Tento vysoký počet ráží sa stal predmetom veľmi rozšíreného zberateľstva nábojov.