Poláčikov intenzívny pohľad na šťastné detstvo nemá vo svetovej literatúre obdobu, pretože svoje vrcholné dielo písal v tragickej dobe, keď nielenže nesmel publikovať, ale v roku 1944 už vedel, že ho čaká transport do pekla, odkiaľ sa ľudia nevracajú. Akú úľavu mu asi priniesol návrat do úžasnej krajiny detstva, kedy je všetko pod slnkom nové a podivuhodné a kde sa znova stretáva so svojou matkou - šťastný čitateľ ani nevytuší, že ju Poliak stratil už v siedmich rokoch.
Ako skúsený autor a bystrý pozorovateľ ľudí i sveta sa vyhol sentimentálnej idyle a malého hrdinu nechal, aby svoje príbehy a lapálie popísal vypožičaným, skrutkovaným jazykom školy a dospelých, takže sa dosýta nasmejeme staromódnou, umravňujúcou reči v kontraste s vážnou detskou naivitou. Autor - ten zlý satirik, ktorý sa vo svojom rodisku nemohol desať rokov objaviť - so strednou triedou malých cností a malého rozhľadu neposmieva a humor má láskavý. Svet oných konvencií sa však už dávno zrútil.

„Bejval Antonín hovoril tichým hlasom, že bol toto na poli a tam v medzičke vynašiel osie hniezdo. Aj hovoril, že by sme to hniezdo mohli vybrať a plástu s mladými donesieme domov a založíme si osí úľ. , Keď predsa osy znášajú aj med, keď bude mať veľa medu, tak ho bude predávať a bude mať peňazí habadej.

Ja som hovoril, že je to prauda, ibaže sa osy musia skrotiť, aby znášali.
Bejval hovoril, že to je to najmenšie, že si ich ochočí, že ho osy budú počúvať na slovo, a pýtal sa ma, či pôjdem s ním do spolku."