Monografia sa zaoberá vyučovaním českého jazyka na stredných školách v rokoch 1918 – 1989, a to predovšetkým jazykovou zložkou vyučovacieho predmetu. Neobmedzuje sa iba na úzko školský pohľad, ale poníma problematiku z niekoľkých zorných uhlov a zasadzuje ju do širšieho kontextu. Predstavuje historické determinanty ovplyvňujúce poňatie vyučovacieho predmetu český jazyk, všíma si vplyv situácie v lingvistike na výučbu slovenčiny a vývoja slovenskej lingvodidaktiky. Výsledný obraz je dotváraný pomocou analýzy primárnych dokumentov, učebných osnov, učebníc, odborových časopisov. Autorka pripomína aj významné osobnosti podieľajúce sa na vývoji vyučovania slovenčiny (V. Ertl, J. Kaňka, J. Kabelík, B. Havránek, L. Kopeckij, K. Oliva, JV Bečka, E. Čiech, K. Svoboda, P. Hauser , V. Styblík, M. Čechová, N. Kvítková a mnohí ďalší). Publikácia, ktorá sa šíri a hĺbkou odborne spracovanej témy stáva významnou súčasťou pamäte odboru ako teoretickej disciplíny i praktickej aplikácie, tak môže byť poučením aj východiskom pre budúcich tvorcov koncepcií vyučovania slovenčiny.