Cieľom knižnej štúdie je postihnúť pravidlá platné v agonálnom priestore, do ktorého literárni znalci svojimi príhovormi a textami ako subjekty vstupujú av rámci ktorého sú vzájomne meraní, posudzovaní a hodnotení. Autor pritom vychádza z predpokladu, že myslenie o literatúre spoluformuje nadosobnú pamäť určitého kolektívu (tradične národa, ale stále viac aj samotnej vedeckej komunity) a súčasne je aj priestorom pre individuálnu tvorivosť znalcov. Literárnych historikov, teoretiky, kritiky či učiteľa interpretuje ako aktívnych účastníkov rečových hier, ktorí musia svoje názory a koncepty formulovať a presadzovať v kooperácii a konkurencii s ostatnými, čo ich tiež núti voliť isté role a stratégie. A pretože si je vedomý tiež toho, že pravidlá hry sú v čase premenné, zachytáva tiež posuny v myslení o literatúre od pozitivistického dôrazu na fakty cez vieru, že kľúčom k poznaniu je voľba správnej metódy, teda všeobecne aplikovateľného postupu, až po súčasnú konceptuálnu literárnu vedu, ktorá hodnotovo preferuje jednorazové demonštrácie novosti, kreativity a neopakovateľnej jedinečnosti. Vychádza v edícii Literárny rad.