Andreas Weber v tejto priekopníckej práci ukazuje, že živé bytosti nie sú iba biologické stroje, ale rovnako ako ľudia sú živými, tvorivými subjektmi poháňané zmyslom a výrazom.
Navrhuje nový prístup - "poetickú ekológiu" -, ktorá náš druh úzko spája s každou bytosťou a je základom celej škály ľudských skúseností. Tvrdí, že pocity a emócie zďaleka nie sú pre štúdium organizmov zbytočné, ale že sú samotným základom života. Rozkol medzi nami a prírodou je pravdepodobne hlavnou príčinou väčšiny ekologických katastrof, ktoré sa okolo nás odohrávajú. Kým sa nevyrovnáme s hĺbkou nášho odcudzenia, nepochopíme, že to, čo sa deje prírode, sa deje aj nám.
Práca ukazuje, že naše spojenie s dynamickou sieťou vzájomne prepojených vzťahov na Zemi je základom celej škály ľudských skúseností, dáva vzniknúť novému ekologickému étosu a ukazuje, že subjektivita a predstavivosť sú predpokladom biologickej existencie.