Traktát De vulgarit eloquentia (O rodnej reči) patrí medzi u nás menej známe Dantove spisy. Tento nedokončený traktát sa skladá z dvoch po stránke obsahovej rozdielnych kníh. V prvej sa Dante venuje najprv otázkam spätým s jazykom či ľudskou rečou všeobecne (otázka tzv. babylonského zmätenia jazykov) a potom zoznamuje čitateľov s konkrétnou jazykovou situáciou na Apeninskom polostrove. Medzi tunajšími dialektmi hľadá jazyk, ktorý by mohol byť všetkým Talianom spoločný a zároveň schopný vyjadriť aj najväčšie a najvznešenejšie myšlienky. Tento jazyk sa nazýva volgare illustre.
Druhá kniha potom predstavuje nedokončenú poetiku a Dante sa v nej zaoberá rôznymi aspektmi kancóny, ktorú považuje za vrcholný básnický útvar. Rieši tu napr. otázku voľby vhodných tém, slovnej zásoby či správnej veršovej štruktúry. Svoje názory dokumentuje ukážkami z tvorby talianskych básnikov, najmä predstaviteľov tzv. sladkého nového štýlu, ako aj úryvky z piesní provensálskych trubadúrov.
Pripravil R. Psík – preklad a úvodné štúdie.