Po predchádzajúcich dvoch dieloch – Umenie starovekých ríš a Umenie antického sveta – vychádza tretí zväzok Menklových Dejín európskej architektúry obsahujúci Stredoveké umenie európskeho Západu. Začína karolínskou renesanciou a umením otonským s podtitulom Polarita moci vo svätej ríši rímskej (9. – 10. storočie) a pokračuje Umením románskym s upresnením Svitania z Cluny (11. – 12. storočia). Cisár Karol Veľký († 814) programovo nadviazal na univerzalitu Západorímskej ríše a na antické umenie. Odvtedy Rím spoluurčuje stredoveký vývoj. Mencl sleduje premenu antickej formy na Karlových falcoch, dvojpolárnej bazilike aj v novom usporiadaní kláštora. V 10. storočí sa aktivuje kult hmoty a mágie krypt, stavajú sa opevnené hradiská. Krypty s radiálnymi kaplnkami tvoria zárodok budúcich katedrálnych chórov. Autor si všíma rozdielnosť vývoja vo Francúzsku av Nemecku. Zatiaľ čo vo franskej ríši Ota I. Veľký (936 – 973) sa usiluje o renesanciu impéria, vývoj vo Francúzsku je odlišný. Nový impulz tu priniesla reforma vzídená z burgundského kláštora v Cluny. Hmota chrámu sa stala zdrojom duchovnej energie, rastie hĺbkové usmernenie k oltáru a snaha o tektonické prečlenenie. Odlišné systémy krajov tvoria štruktúru, rodí sa nový románsky sloh. Dvanáste storočie dovŕšilo, čo predchádzajúce začalo. Mencl analyzuje charakteristické prvky Burgundska, Auvergne, Poitou, Akvitánie i Provence, ktoré osobne spoznal, a zisťuje, že ku gotike smeruje iba Burgundsko a Normandia, ktorá ovplyvnila vývoj v Anglicku. V Španielsku sa uplatnil silný vplyv Francúzska, v Taliansku a na Sicílii sa stretávajú antické prvky s byzantskými a arabskými. V Nemecku sa ďalej stavajú dvojpolárne dómy, zo švábskeho kláštora v Hirsau sa však šíri reforma opretá o clunyjské hnutie. Prehľad uzatvára architektúra Dánska a Nórska. Autentickosť diela približujú Menclovy pôdorysné analýzy, kresby a autorské fotografie. Kniha vychádza v spolupráci Národného pamiatkového ústavu a Pamätkového úradu Slovenskej republiky