Esej francúzskeho historika a odborníka na islam Gabriela Martineza-Grosa pojednáva o prieniku radikálnej formy islamu do Európy. Rozoberá príčiny tohto javu, hľadá historické paralely a predkladá riešenie.

Vo svojej poslednej knihe Gabriel Martinez-Gros, francúzsky historik a odborník na islam, formuluje originálnu a veľmi znepokojivú hypotézu, ktorá umožňuje nazerať aktuálnu vlnu terorizmu z nečakaného zorného uhla, v novo uchopenom a rozšírenom historickom aj demografickom kontexte. Súčasný svet, ktorý autor charakterizuje ako západnú imperiálnu ríšu, je zmietaný všeobecnou pacifikáciou, chronickou fiškálnou krízou, individualizmom bez solidarity. Vlažná vláda mierumilovných hodnôt a odpor voči násiliu vedie k odsunutiu lokálnych nábožensky motivovaných útokov do marginálnych zón, z ktorých solidárne a veľmi bojovné skupiny rozpútavajú proti imperiálnym centrám nemilosrdný boj. Takými skupinami sú podľa autora napr. narkotrafikanti v Strednej a Južnej Amerike, mafiánske zoskupenia v Európe, na Rusi av Číne. Medzi nimi majú potom význačné postavenie islamisti z al-Kájdy či novšie Islamského štátu, najmä z toho dôvodu, že na rozdiel od ostatných disponujú jednoduchým a veľmi koherentným diskurzom, ktorý provokuje širokú odozvu a má na mnohých ľudí na Západe, ktorí hľadajú "silných" hodnoty (za ktoré stojí za to obetovať vlastný život) a transcendentálny zmysel života, fascinujúci účinok.

Prenikanie tohto diskurzu je posilňované paradoxným efektom západného imperializmu: ak sa Západ v dnešnej dobe nachádza v pozícii imperiálneho ústupu a zďaleka už nevládne svetu úplne voľne podľa svojej vôle, aj naďalej sa najmä vo vlastnom sebavedomí tematizuje v termínoch "akoby to tak bolo" a teda všetko, čo sa vo svete deje, nazerá ako nutný dôsledok západnej politiky. Je skrátka neschopný pripustiť, že isté udalosti sú výsledkom činnosti iných aktérov, konajúcich podľa úplne iných logík, ktoré sa vymykajú západnému pojmovému uchopeniu a zaradeniu do Západom narysovaných dejín. Západ sa potom cíti "vinný" za všetko, čo sa prihádže: napr. násilné revolúcie a prevraty v arabskom svete musia (podľa teórií tretieho sveta, ktoré sa rozvinuli v 50. a 60. rokoch) nutne byť dôsledkom niekdajšej koloniálnej politiky Západu v tejto oblasti. Zároveň pretrváva epistemická pýcha Západu: západní komentátori sú stále presvedčení, že vedia lepšie, čo sa deje v hlave Arabov, než Arabi sami a neberú ich vážne.

Presvedčivosť a schopnosť fascinácie islamistického diskurzu vyplýva z toho, že ide o jediný monoteizmus, ktorý predpisuje povinnosť vojny v rámci náboženskej praxe a je jediným prúdom, ktorý je schopný formulovať svoju ideológiu vo vlastných termínoch az vlastných zdrojov, nezávisle od Západom písanej histórie. Je schopný rozvinúť, nezávislú víziu sveta a dejín. Darí sa mu dokonca infiltrovať svoje termíny do diskurzu svojho protivníka a tým ho miasť. Posun je pritom postupný a na Západe sa mu nevenuje dostatočná pozornosť: ešte v prípade Íránu a uchopenia moci Chomejným sa hovorilo o "revolúcii", ktorej plodom bola "islamská republika", používali sa teda termíny zo západného arzenálu porozumenia histórii. V prípade Islamského štátu sa hovorí o "chalifáte" a "džiháde", preberajú sa teda už termíny pôvodom z islamskej civilizácie, ktorých obsah a dosah západným komentátorom uniká, zatiaľ čo je úplne zrejmý pre každého moslima.