Inšpiráciou na napísanie tejto hry sa stala návšteva delegácie Medzinárodného Červeného kríža v Terezíne v roku 1944, ktorú nacisti povolili, aby predviedli svetu, že sa správy o vyvražďovaní Židov nezakladajú na pravde.

Hra má päť častí. Zahajuje ju monológ zástupcu Červeného kríža. Potom sa v retrospektíve odohrávajú výjavy, v ktorých sú obyvatelia mesta – väzni – nútení nacvičovať a predvádzať určené úlohy, aby pred zástupcom Červeného kríža maskovali skutočné podmienky väzenského života. V jednom z výjavov dvaja chlapci roztáčajú káču, v inom mladý pár hovorí o budúcnosti av ďalšom sa malé dievčatko hrá s bábikou, ktorú učí plávať. V ďalšej časti veliteľ tábora prijíma delegáta Červeného kríža (terezínske ghetto v skutočnosti navštívila v júni 1944 trojčlenná delegácia). Veliteľ potom núti židovského väzňa menom Gershom Gottfried (terezínsky "židovský starší" sa volal Paul Eppstein), aby pre delegáta zinscenoval predstavenie o živote v "skrášlenom" gete. V záverečnej časti Gershom nabáda svojich hercov, aby sa pri hre "sústredili na svoje gestá a slová". Vie, že musia ignorovať vlaky, ktoré odvážajú väzňov do miest, o ktorých diváci vedia a väzni sa obávajú, že sú to tábory smrti. Samotné slovo "Himmelweg" bol eufemizmus používaný v táboroch smrti na označenie cesty do plynových komôr.
Mayorgov vrstevnatý text sa zaoberá nielen historickou brutalitou, ale skúma aj zmysel divadla života a smrti. Po úvodnom monológu, odohrávajúcom sa niekoľko rokov po udalosti samotnej, sa dej hry vracia späť a ukazuje skúšanie veľmi neobvyklej hry, kedy židovským väzňom prideľuje role nacistický veliteľ. Pri opakovaných návratoch si diváci nikdy nie sú úplne istí, či sú späť v roku 1944 alebo tu a teraz, v prítomnom priestore a čase.

Španielsku premiéru mala táto hra 17. 10. 2003 v Teatro Alameda v Málahe ao rok neskôr ju s úspechom naštudovalo Národné dramatické centrum (CDN) na javisku Teatro María Guerrero v Madride. Anglická premiéra nasledovala roku 2005 v londýnskom Royal Court Theatre a hru potom videli aj diváci v Paríži, Buenos Aires, New Yorku alebo kanadskom Winnipegu.

Juan Antonio Mayorga Ruano (narodený v roku 1965 v Madride) je jedným z najhranejších súčasných španielskych dramatikov ako doma, tak v zahraničí. Vyštudoval filozofiu a matematiku a je profesorom dramaturgie a filozofie na Kráľovskej vysokej škole dramatického umenia v Madride. Rovnako vedie seminár "Pamäť a myslenie v súčasnom divadle" vo Filozofickom ústave CSIC. Jeho najvýznamnejšou filozofickou prácou je Konzervatívna revolúcia a revolučná konzervácia. Politika a pamäť pre Waltera Benjamina (Revolución conservadora y conservación revolucionaria. Política y memoria en Walter Benjamin). V roku 2011 založil súbúr La Loca de la Casa (Tichý blázon), s ktorým o rok neskôr inscenoval svoje dielo La lengua en pedazos (Jazyk na kúsky).
Je veľmi plodným autorom – od roku 1989 píše jednu až dve divadelné hry ročne. Jeho hra El chico de la última fila (Chlapec z posledného radu) sa stala predlohou filmu Françoise Ozona Dans la maison (U nich doma), ktorý získal Zlatú mušľu ako najlepší film a cenu poroty za najlepší scenár na festivale v San Sebastiáne v roku 2012 Juan Mayorga je nositeľom niekoľkých ocenení, z ktorých najvýznamnejšou je Národná cena za dramatickú literatúru (2013).