V Medzinárodných brigádach v Španielsku bojovalo viac ako 2200 československých občanov. Medzi zahraničnými dobrovoľníkmi tvorili ôsmy najväčší kontingent – po Francúzoch, Talianoch, Poliakoch, Američanoch, Nemcoch, Juhoslovanoch a Belgičanoch. Hovorili im jednoducho španielaci. Mohlo by to navodzovať dojem, že aj ich osudy boli viac-menej rovnaké, alebo aspoň podobné. Napriek tomu, že väčšinu z nich síce na Pyrenejský polostrov zaviedli podobné motívy, realita, obzvlášť tá následná, bola v turbulentnom 20. storočí ale podstatne farebnejšia. Prevažná väčšina z tých, ktorí prežili Španielsko, boje na frontoch 2. svetovej vojny aj nacistickej väznice a koncentračné tábory sa v roku 1945 vrátila do vlasti, kde začal vznikať ľudovo-demokratický režim. Z veľkej časti išlo o členov komunistickej strany a nie je nijako prekvapujúce, že mnohí z nich už vtedy začali utvárať jej pretoriánsku gardu. Zo všetkých „španielskych“ osudov sme vybrali štyri – tri české a jeden slovenský, predovšetkým však komunistické. Boli rovnako neobyčajné, ale do značnej miery viac-menej celkom charakteristické aj pre osudy ostatných „španielov“: celkom určite dramatické, vo všetkých prípadoch plné vzostupov a pádov. Bohuslav Laštovička, Ladislav Holdoš, Jozef Pavel a Osvald Závodský, štyri známe mená. Ale poznáme ich naozaj? V Medzinárodných brigádach v Španielsku bojovalo viac ako 2200 československých občanov. Medzi zahraničnými dobrovoľníkmi tvorili ôsmy najväčší kontingent – po Francúzoch, Talianoch, Poliakoch, Američanoch, Nemcoch, Juhoslovanoch a Belgičanoch. Hovorili im jednoducho španielaci.