Farbistý príbeh kultúrnych, sociálnych, stavebných, politických i ideologických premien Žižkova líči obľúbený historik s charakteristickou rozprávačskou brilanciou. A tiež s trochou nostalgie po zanikajúcom duchu miesta, kde prežil svoje detstvo a kde pôvodný kolorit stále viac podlieha technokratickým víziám.
Nápad vztýčiť na Vítkove Žižkovu jazdeckú sochu dostal staviteľ Karol Hartig roku 1862 a krátko nato vzniká v jeho pracovno-regulačný plán budúceho Žižkova. Vychádza z vlasteneckého konceptu štvrte ako miesta historickej pamäte s názvami ulíc a priestranstiev odkazujúcimi na husitstvo. Obdiv k husitom bol vlastný aj prvej republike a domnelá sociálna pokrokovosť tohto neskoro stredovekého hnutia sa hodila komunistickému režimu, ktorý z neho urobil ideologický nástroj. Politické pnutia sa prepisovali do mapy Žižkova novými názvami, zatiaľ čo sa obraz lokality vo všeobecnom povedomí menil: husitská tradícia strácala na naliehavosti a čím ďalej tým silnejšia sa stávala legenda „červeného“ Žižkova, ktorú české spoločnosti vnútili komunisti.