Deväťdesiate roky dvadsiateho storočia predstavovali u nás a vo východnej Európe akési „jar národov“, ako keď na pahýľ orezaná vŕba znovu obrazí. Autor je rád, že si toto závratné obdobie dosýta užil po opätovnom návrate z exilu do Čiech. Jedným z početných prekvapení bolo zistenie, že zatiaľ čo viedenská duša, zapletená v labyrinte centrálnych úradov, potlačovanej sexuality a jej mocenských sublimácií, je v podstate freudovská, tá pražská je štruktúrovaná oveľa skôr jungovsky. Aj vtedy bola vhodná doba na reflexie a sebareflexie a ich plodom sú tieto dva zväzky esejí o duši individuálne i kolektívne.