Život na Šumave av Pošumaví nebol nikdy jednoduchý. Zvlášť keď s kantorinou začínate tesne po februári 1948. História českého pohraničia očami českého kantora. Vladislav Taubenhansl je skvelý rozprávač. A tak si pokojne môžete predstaviť, že sedíte útulnej šumavskej izbe, pijete kávičku, odhrýzate buchtu a počúvate. O detstve na vidieku rozpráva s láskavým poláčkovsko-zverákovským humorom, ale zamrazí vás, keď malý vášnivý rádioamatér zostaví rádio a počúva počas vojny Londýn. Štúdiá na učiteľskom ústave vám zas pripomenú „študákov a kantory“. Absolvuje na prahu 50. rokov, a je ako čerstvý kantor bez záväzkov premiestňovaný zo štatútu na štaci, tam, kam sa starým bardom nechce, odkiaľ bolo vyhnané pôvodné nemecké obyvateľstvo a nasťahovaní noví obyvatelia z východného Slovenska. Učiteľovanie v pohraničí preruší na dva roky vojna, ani tu nie je o absurdnej situácii núdze. Po vojne sa chce venovať len deťom, ale sú 50. roky a hlúpi funkcionári mu otravujú život Vladislav Taubenhansl sa ale nesťažuje, rozpráva s nadhľadom. Blbosť všemožných orgánov kompenzuje radosťou z detí a svojimi záujmami. Mal to životné šťastie, že práca pre neho bola koníčkom. Mal neuveriteľne široký rozhľad od hudby, cez fyziku, matematiku, rádioamatérstvo až po rybárčenie. Deti ho preto milovali. Jednoducho bol to celkom obyčajný Kantor!