Ako najlepšie uviesť túto knihu spomienok? Jednoznačne ju najlepšie vystihujú slová napísané Danielom Ružičkou v jej úvode: Sedíme proti sebe v malej pracovni jej diablického bytu. Na stolíku pred nami je obrovské hromada fotiek, nielen rodinných, ale hlavne tých, ktoré zachytávajú jej profesijný život – život v televízii as televíziou. A v tomto prípade nejde o magický prístroj, ale o inštitúciu. Čo fotka, to spomienka, historka alebo komentár: "Tu u toho športového auťáka som s Frantou Šťastným, tu uvádzam Pražskú jar, táto fotka je z mojej svadby s Jiříkom…," hovorí a popoludňajšie slnko oknom dopadá na jej tvár. Na stene potom okrem obrázkov visia dve veľké fotografie: jej portrét a portrét významného rozhlasového režiséra Jiřího Horčičky, jej druhého manžela. Sedíme proti sebe a ja počúvam jej rozprávanie. Život jej nadelil už osem krížikov, ale v jej tvári by ste ich hľadali márne. Má starostlivo upravený účes a pohodlné domáce oblečenie. Síce sa občas posťažuje na svoje zdravie, ktoré sa v tomto veku ozýva častejšie, ale perfektne si pamätá doby, kedy sa televízia v našej krajine rodila z technického experimentu do masového oznamovacieho prostriedku, ovplyvňujúceho nielen životy televíznych divákov, ale aj dianie v spoločnosti. Občas váži slová, vzápätí odrozpráva historku, ako by sa stala včera, s úsmevom a nadhľadom, ktorý si dnes môže dovoliť. Do histórie našej krajiny sa zapísala ako prvá televízna programová hlásateľka.