V roku 1920 vyšli pod titulom Klingsor prvýkrát tri poviedky Hermanna Hesseho, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Na prvý pohľad sa javia dosť rôznorodé, a predsa majú jedno spoločné: vzťah k expresionizmu. Poviedka Klein a Wagner je zrejme autorovým najexpresionistickejším textom, rozdvojením hrdinu sa do nej premieta Hesseho skúsenosť s psychoanalýzou aj nevôle k meštiackemu svetu. V Detskej duši reflektuje Hessa z pohľadu dospelého zážitok z vlastného detstva. V poviedke Klingsorovo posledné leto sa bezpochyby odrazila veľká zmena, ktorá sa udiala v Hesseho živote: Jeho prvá žena Maria Bernoulli bola trvalo hospitalizovaná pre schizofréniu, manželstvo sa rozpadlo, Hessa bol prepustený z oddelenia starostlivosti o vojnových zajatcov, Nemecko ovládol zhubný nacionalizmus do slnečnej Montagnoly vo švajčiarskom kantóne Ticino, kde našiel nielen nový domov, ale aj novú lásku k maliarke a speváčke Ruth Wengerovej. Prostredníctvom hlavnej postavy, osamelého maliara, Hesse skúma umelectvo ako možnosť a spôsob existencie. Klingsor vydesený blížiacou sa smrťou sa snaží prežiť zostávajúci čas čo najlepšie a najradostnejšie, celkom sa oddáva umeniu, noci trávia pri víne av náručí žien. Poviedka vrcholí Klingsorovým posledným umeleckým počinom, autoportrétom, ktorý ako by bol spodobením mnohých tvárí.

Hernann Hesse (1877-1962) je najvydávanejším nemeckým autorom 20. storočia, mnohé jeho diela dosiahli miliónové náklady. Intenzita jeho pôsobenia sa po 2. svetovej vojne výrazne zvyšovala od 50. rokov najprv v Kórei av Japonsku, neskôr v 60. a 70. rokoch obzvlášť v USA. Pre mladú generáciu sa Hesse nechtiac stal akýmsi guru, mladí z neho čerpali inšpiráciu pre svoj boj proti autoritám, pre odmietanie utilitárnosti západnej civilizácie, preberali jeho intenzívny vzťah k prírode, k východným filozofiám a náboženstvám atď. Hesse však v podstate nikdy neopustil svoju kresťanskožu a ďalšími vplyvmi ju iba obohacoval.