Táto monografia, vydaná v roku 1989, predstavuje zavŕšenie Gurevičovho nového čítania stredovekých prameňov. V 70. rokoch 20. storočia sa zameral na severské ságy, ktorých obsah interpretoval stredovekú kultúru a náboženské myslenie. V 80. rokoch obrátil svoju pozornosť na krátke, mravučné rozprávania (exemplá), ktoré od 13. storočia začali, naprieč celou kresťanskou Európou, hojne využívať kazatelia z radov žobravých rádov. Hoci boli autormi exempelov univerzitne vzdelaní teológovia, podľa Gureviča sa v ich znení odrážajú prvky inak len ťažko odhaliteľnej ľudovej kultúry a ľudovej zbožnosti. Prostredníctvom predstáv o spáse, milosti a záhrobných svetoch Gurevič ukazuje, ako sa exempla líši od názorov teológov, ako sú myšlienkovo a konceptuálne pestrejšie a ako obyčajným veriacim ponúkajú možnosť spásy aj zo samotného pekla, teda úplne v rozpore s kanonickými teologickými výkladmi.