„Stála kvapka aj kameň vyhĺbi. Toto príslovie sa stalo mojím životným heslom, lebo je to najpriliehavejšia charakteristika mojej práce,“ zapísala si na konci augusta roku 1962 do svojho denníka Hana Kulasová, mamička šesťročného Jirku ao rok mladšieho Vaška. Pokúsila sa tak popísať predovšetkým výchovu svojich synov. Staršiemu bol diagnostikovaný autizmus, mladší bol nadpriemerne inteligentný a pekne neposedný. Ako sa „obyčajná žena v domácnosti“ v šesťdesiatych rokoch 20. storočia dokázala popasovať s úlohami, ktoré trápia veľa rodičov aj dnes? Hana sa nezľakla žiadne prekážky, vymýšľala metódy, ako staršieho syna vzdelávať doma, neúnavne s ním obchádzala lekára a obom svojim deťom venovala svoju dušu, srdce a čas. Starostlivé zápisky, ktoré si Hana viedla od svojej svadby do roku 1973, tak poskytujú nielen neobyčajné svedectvo o živote s autizmom v 20. storočí, ale predovšetkým z nich skladáme portrét výnimočnej ženy.