Tretí diel Legend Židov pojednáva o "Mojžišovi na púšti". Louis Ginzberg v ňom uplatnil aj svoje mimoriadne znalosti židovskej symboliky.
Sám hovorí: V čase, keď ľud Izraela vyšiel z Egypta - keď sa dom Jakobov odpútal od ľudu hovoriaceho cudzou rečou -, stal sa "Jákob svätostánkom Jeho a Izrael Jeho panstvom". Židovská legenda sa pokúša opísať, ako Boží svätostánok, náboženstvo Izraela a Jeho panstva, tj počiatky Izraela ako národa, postupne vznikali v období medzi exodom a vstupom do Svätej zeme. Mojžiš tu nie je popisovaný len ako najväčší náboženský vodca Izraela, ale aj ako prvý národný vodca; je "najmúdrejším z múdrych, otcom prorokov", ale tiež "kráľom v krajine Ješurún, keď zhromažďovali sa predstavitelia ľudu spolu s izraelskými kmeňmi". Odtiaľ pramení Mojžišovo jedinečné postavenie v židovskej legende, na ktoré si nemôže robiť nárok ani Abrahám, priateľ Boží, ani Šalamún, najmúdrejší z ľudí, ani Eliáš, pomocník v čase núdze. Veľké náboženské a národné inštitúcie, ako šabat, svätostánok a mnoho ďalších „Božích prikázaní zjavených Mojžišovi“, sú s jeho životom a dielom bytostne zviazané. Prostredníctvom zázraku s manou sa posvätenie šabatu stalo Mojžišovi existenčnou záležitosťou a bol to v podstate on, kto vztýčil prvý svätostánok, stan stretávania. Mojžišovo pôsobenie sa preto ani zďaleka neobmedzuje na minulosť, ale neoddeliteľne sa spája s každodenným počas národného života. Je zrejmé, že ľudová predstavivosť využíva na prepájanie súčasného stavu vecí s minulými udalosťami najprirodzenejšiu možnú metódu – symboliku. V tomto zväzku preto predkladáme množstvo symbolických výkladov konkrétnych pravidiel (napr. symbolický význam svätostánku), ktoré tak celkom do sféry legiend nepatria. Lenže život Mojžišov, ako ponímaný je legendou židovskou, by bol žalostne neúplný, keby sme hranicu medzi legendou a symbolizmom rozlišovali príliš prísne. S touto jedinou výnimkou sa však tento diel spôsobom usporiadania a prezentácie materiálu nelíši od predchádzajúcich zväzkov ničím.